Odísť alebo ostať

Tak tento problém riešim od roku 2009, v ktorom sa pre mňa veľa zmenilo. V máji toho roka som využil možnosť ísť pracovať na Grécky ostrov Kos a po prvýkrát som si vyskúšal ako to funguje v zahraničí. Na začiatku som si prešiel peklom, neskôr sa ale ukázalo, že odísť v tom čase bolo správne rozhodnutie. Ale pekne po poriadku…

Ako som spomínal písal sa rok 2009 a ja som bol tretiak na hotelovej akadémii. Na začiatku školského roka sme spolu s ostatnými spolužiakmi dostali možnosť pracovať ako čašníci v hoteloch na gréckom ostrove Kos. Po vzájomnej dohode sme súhlasili a v máji sme odišli s vedomím, že tam budeme minimálne 4 mesiace pracovať a zbierať skúsenosti.
A tak sa aj stalo prišli sme na letisko spolu so študentmi z iných miest plný očakávania čo nás v najbližších dňoch čaká. Keď vynechám odvoz z letiska v storočnom mikrobuse, ktorý šoféroval sto ročný deduško, mimochodom personálny manažér, a to odporné ubytovanie prvé dojmy a dva pracovné týždne boli naozaj skvelé. Všetci sa k nám správali dobre a mali sme všetko čo sme potrebovali.

Problém číslo 1
Ale to by som nebol ja keby sa niečo nestane. Samozrejme, že ma preložili ešte s jedným spolužiakom jediných do baru, mimo ostatných v inom pracovnom čase. A začalo sa to sypať. Nestíhali sme kvôli pracovnému času večere, pretože sme pracovali dlho do rána a tak sme jedli iba raz za deň. Nakupovať jedlo vonku v obchodoch by nás priviedlo rýchlo na mizinu a pomoc ani zo strany hotela ani agentúry neprichádzala. Prvé dni sa aspoň tvárili, že ich to zaujíma ale potom sa nám už len vysmievali do tváre a my sme boli na tom fyzicky ale hlavne psychicky každým dňom horšie. Osemnásťroční chalani prvýkrát v situácií keď sa môžu spoľahnúť iba na seba a nikto iný im nepomôže. Chceli sme odísť ale to sa samozrejme v našom prípade z viacerých dôvodov, ktoré tu nebudem rozvádzať nedalo. A tak sme museli ešte zhruba tri mesiace trpieť ťažké podmienky. Človek si  ale časom zvykne na všetko a s odstupom času treba povedať, že to až také hrozné nebolo. Práve naopak. Zvládli sme to a v októbri sme sa konečne vrátili domov za svojimi rodinami. A vrátili sme sa iní. Možno dospelí, možno len skúsenejší každopádne silnejší pretože sme konečne neustúpili pred prvou prekážkou ale preskočili sme ju, aj mnohé ďalšie.  A práve to je v dnešnom svete u mladých veľký problém nemyslíte? Máme veľa možností a ako náhle sa nám niečo nepáči jednoducho to zrušíme, odídeme, kašleme na to a skúsime niečo nové a takto stále dookola a potom sa nikam neposunieme. Ako to zmeniť? Na to recept nepoznám ale možno skúsiť toto. Vycestovať. Je to ideálne riešenie ako sa sústrediť na samého seba, spoznať sa a zistiť čo dokážeš v ťažkých chvíľach keď nemáš okolo seba nikoho kto by ti pomohol…

Problém číslo 2
Neskôr sa však vyskytol druhý problém. Dodnes si pamätám ako som v deň odchodu povedal na pláži v centre hlavného mesta Kos „už nikdy viac!“. O 3 roky ma to dobehlo a stál som s úsmevom presne na tom istom mieste. Nebolo to tým, žeby mi chýbal ten neobyčajne obyčajný ostrov, jednoducho som po dvoch nudných letách strávených doma nemohol znova ostať a Kos bol miesto kde som to poznal a mal som tam aj jednu z najlepších kamarátiek. Bola to jasná voľba a ďalšie roky som sa dostal samozrejme na iné miesta a plánujem v tom pokračovať. Nie som totiž človek, ktorý vyslovene túži po živote v zahraničí. Je veľa vecí, ktoré sa mi tam vonku nepáčia a naopak doma vyhovujú. A preto každé leto odchádzam a po pár mesiacoch sa opäť vraciam šťastný domov. Ale dokedy?

Dnes z každej strany počúvam ako je na Slovensku zle a treba odísť. Moje skúsenosti zo zahraničia sú aj dobré aj zlé. Myslíte si to isté alebo to chcete skúsiť u nás a zahraničie je pre vás posledná možnosť keď už nebude na výber? Alebo máte podobný problém ako ja, že sa neviete rozhodnúť či ostať alebo odísť…